Rozvoju tvorivosti sme sa rozhodli venovať samostatnú kapitolu. Budeme sa zaoberať možnosťami rozvoja tvorivosti žiakov, tvorivými schopnosťami, tvorivým procesom.

I. Turek (1998) uvádza, že „najvýznamnejšou úlohou učiteľov z hľadiska dosiahnutia cieľov školstva pre 21. storočie je rozvoj tvorivosti žiakov“ (s. 52). Vrátime sa teda k nonkognitívnym funkciám osobnosti M. Zelinu, aby sme tak ukončili akronym KEMSAK. „Cieľom kreativizácie je rozvíjať v osobnosti tvorivý štýl života“ (Zelina, 1996, s. 23).

Existuje viacero definícií tvorivosti (kreativity). Pojem kreativita pochádza z latinského slovesa creare, ktoré znamená tvoriť, plodiť, rodiť, zriadiť (Hlavsa, 1985, s. 9).
„V najširšom chápaní predstavuje tvorivosť činnosť človeka zacielenú na tvorbu nových materiálnych a duchovných hodnôt, ktoré majú spoločenský význam“ (Turek, 1982, s. 38).
Širšie vymedzenie tvorivosti akceptuje väčšina súčasných bádateľov, pretože tvorivosť považuje za prirodzený ľudský fenomén, prejavujúci sa v rozličných úrovniach a stupňoch, rovnako v rozličných štýloch (Isaksen, 1987). Užšie chápanie tvorivosti možno rozdeliť do niekoľkých zoskupení podľa toho, čo sa považuje za základ tvorivosti alebo ktorá súčasť sa chápe ako podstatná. O tvorivosti v systéme intelektových operácií a divergentnom myslení hovorí J. P. Guilford (1956), tvorivosť ako schopnosť produkovať nové a prijateľné vymedzuje Lubart (1994), Zelina (1995) definuje tvorivosť ako produkciu nových a užitočných, hodnotných nápadov, myšlienok, riešení. Hlavsova (1985) interakčná definícia vymedzuje tvorivosť ako kvalitatívnu zmenu v subjektovo-objektovom vzťahu, pri ktorej syntézou vonkajších vplyvov a vnútorných stavov dochádza k alterácii subjektu a vývoju tvorivých situácií a produktov, ktoré sú nové, progresívne, hodnotné, užitočné, pravdivé a komunikovateľné, čo spätne formuje vlastnosti subjektu. Definovať tvorivosť je aj v súčasnosti veľmi zložité, o čom svedčia rôzne spomínané pohľady na vymedzenie pojmu.

Základom tvorivého myslenia je tzv. divergentné myslenie, ktorého podstatou je rozmanitosť v hľadaní a posudzovaní riešení, pohotová produkcia alternatív (Fišer, 2001, s. 9). Tvorivým myslením sa v minulom storočí okrem iných zaoberal aj J. P. Guilford, ktorý charakterizuje tvorivé myslenie týmito schopnosťami:
• fluencia (schopnosť pohotovo vytvoriť čo najviac produktov určitého druhu – verbálna, asociačná, expresívna, ideačná),
• flexibilita (schopnosť meniť uhol pohľadu na problém, pružne vytvárať rôznorodé riešenie problémov a prekonať myšlienkovú zameranosť),
• originalita (schopnosť vytvárať neobvyklé produkty, ktoré odhaľujú vzdialené súvislosti), redefinícia (schopnosť produkovať transformácie),
• senzibilita (citlivosť na problémy),
• elaborácia, čiže schopnosť dopracovať úlohu do detailov (Ďurič, 1985, s. 129-145).

Ak chceme rozvíjať tvorivosť, musíme sa orientovať na tri oblasti; a to na rozvoj tvorivého myslenia, na rozvoj vlastností osobnosti, ktoré tvorivosť podporujú, a na rozvoj prostredia, ktoré k tvorivosti nabáda (Fišer, 2001, s. 15). Zároveň však musíme vedieť, ktoré vlastnosti tvorivej osobnosti chceme rozvíjať, ako ich odhaliť a zdokonaľovať.

Rozvojom vlastností osobnosti, ktoré tvorivosť podporujú, sa zaoberal J. Hlavsa (1986). Uvádza niektoré vlastnosti, ktoré sú z hľadiska rozvoja kreativity žiaduce. Patrí sem reflektivita, čiže tvorivé prežívanie so snahou poznať, pochopiť, objaviť svet. Ďalej sem patria variabilita, čiže premenlivosť a pružnosť osobnosti, autonómia ako tendencia k vytváraniu vlastných názorov a kritického myslenia, asertivita ako tendencia k sebapresadeniu. Význam pripisuje aj emocionálnemu zaujatiu a kladnému postoju k tvorbe, tzv. predilekcii. K vlastnostiam tvorivej osobnosti radí aj autoreguláciu ako vedomú kontrolu a riadenie vlastných činností, taktiež imediativitu ako bezprostrednosť, nespútanosť. „Motorom“ tvorivej práce nazýva dynamogéniu, čiže činorodosť, aktivitu subjektu (s. 78 – 79).
Posledná zmena: Tuesday, 7 August 2012, 11:51