Psychológia výtvarného vnímania a vyjadrovania
Psychológia výtvarného vnímania a vyjadrovania
Pozrime sa na výtvarné vnímanie a vyjadrovanie z psychologického hľadiska. Vizuálne vnímanie je vlastne odrazom skutočnosti v našich zmyslových orgánoch, je to však odraz subjektívny, ovplyvňovaný našim myslením, racionálnou, rozumovou, logickou stránkou osobnosti človeka, t.j. jeho intelektom. Východiskom pri výtvarnom vnímaní a vyjadrovaní sú pocity.
Pocit „je zmyslový odraz relatívne jednoduchej vlastnosti objektu, alebo procesu priamo pôsobiacej na zmyslový receptor zvonka, alebo z vnútra organizmu.“ (Ďurič, L., Štefanovič, J., et al., 1973, s. 37).
Pri vnímaní vizuálnych objektov je na prvom mieste zrak, ale nemôžeme vylúčiť ani ostatné pocity, či už súvisia s vonkajším prostredím organizmu a vonkajšími receptormi (dotykové, tepelné, chladové, bolesťové, chuťové, čuchové sluchové), alebo súvisia s vnútorným prostredím organizmu a vnútornými receptormi – introreceptormi a proprioreceptormi, ako sú pocity statické (polohy, rovnováhy), kinetické (pohybu) a orgánové (hlad, smäd, nevoľnosť, vnútorné bolesti a pod.). Pocity rôznych zmyslov sa jednak navzájom dopĺňajú (zrak, hmat), jeden overuje správnosť druhého, jednak ich bezprostrednosť je neustále ovplyvňovaná myslením. U človeka sa nemôžu obe tieto stránky chápať oddelene. Na naše zmyslové orgány pôsobí množstvo pocitov odrážajúcich jednotlivé vlastností vecí. Na základe týchto pocitov sa tvorí vnímanie jednotlivých predmetov a javov. Vnímanie je zmyslové zobrazovanie (odrážanie) súvislejších celkov skutočnosti pri ich priamom pôsobení na receptory (Ďurič, L., Štefanovič, J., et al., 1973, s. 37).
Vnímanie odráža veci, predmety, javy a nielen ich jednotlivé vlastnosti a znaky. Pri vnímaní dochádza k selekcii (výberu). Výberovosť vnímania závisí od celého vnemu, ktorý je úzko spojený s celkovým duševným životom jedinca.
Pri vnímaní majú význam predchádzajúce skúsenosti človeka. Zrak nám ukazuje predmety v diaľke menšie, avšak objektívnosť tohto zrakového klamu nám vyvracajú iné zmysly. Jednoduchá skúsenosť vedie dieťa v jeho výtvarných prejavoch k obchádzaniu perspektívy, ktorá mu je cudzia; zrak dieťaťa nie je ešte vycvičený a vypestovaný v zmysle vnímania viditeľného krásna, dieťa chápe svet v jednote, ktorú dáva zmyslové vnímanie v súhrne.
Dieťa vníma:
Tvar
Oko premieta obraz na sietnicu a odtiaľ do mozgu v určitom systéme usporiadania, ktorý z odrazu tvarov na sietnici vytvorí predmety v našom vnímaní. Naše vnímanie nefunguje ako fotografický aparát. Pri videní stačí zachytiť len niekoľko významných línií, škvŕn, podobne ako dobrý karikaturista pomocou niekoľkých čiar vystihne charakter zobrazovaného. Tvary môžeme vnímať viacerými spôsobmi, obyčajne sa uprednostní pri tvare ten spôsob vnímania, ktorý zodpovedá predmetu biologicky dôležitejšiemu. Vnem postupom času slabne. Každý tvar ovplyvňujú okolité tvary. Dôležité je aj vnútorné členenie tvaru, pretože vytvára kontrast medzi členením predmetu a prázdnotou pozadia.
Farbu
Každý človek vníma farbu inak. Najprimitívnejšie národy rozlišujú len tmavé a svetlé farby. Človek je schopný vnímať len šesť farieb a to primárne a sekundárne. Je však schopný pozorovať aj veľmi jemné odtiene farieb, ale nedokáže si ich zapamätať. Aby postrehol jemné odtiene, musí ich vnímať súčasne. (Arnheim, R., 1979, In: Banaš, J. et al., 1989, s.154 ).
Vnímanie farby sa nedá oddeliť od vnímania tvaru, pretože predmety sú v skutočnosti farebné. Predmetom môžeme prisúdiť určitý tvar len preto, lebo sme schopný rozlišovať rôzne farebné plochy. Vnímanie farby ovplyvňuje aj synestézia, alebo spolupociťovanie – podráždenie jedného zmyslového orgánu môže vyvolať podráždenie iného orgánu, ktorý inak nie je dráždený. Najčastejšie vzniká syntéza medzi zrakom a sluchom. Znejúci hudobný tón vyvolá súčasný vnem farby, alebo naopak. Rozlišujeme farby suché a vlhké, ľahké a ťažké, teplé a studené. S vnímaním farby súvisí aj farebná symbolika. Symbolika farieb sa vytvára v tisícročnej histórií ľudstva ako kolektívna životná skúsenosť. Zámerne využívali farby v mágii, v rôznych kultoch a náboženstvách, ale aj v ľudovom lekárstve. Dnes rozlišujeme subjektívnu symboliku, ktorá je založená na osobnom pocite, asociáciách a synestéziách, a objektívnu symboliku založenú na konvencii, spoločenskej dohode. (Brožíková, I., 1982, In: Banaš, J., et al., 1989, s.154 ).
Pohyb
Pohyb vnútri diela vzniká tým, že človek nie je schopný svojím vnímaním obsiahnuť celú obrazovú plochu a jeho zrak prechádza od dôležitejších prvkov k menej dôležitým. Pohyb pri vnímaní je daný hierarchicky a je udaný vzťahom figúry a pozadia. Figúra má vždy tendenciu sa pohybovať a pozadie zostávať v pokoji Ak jeden prvok mení tvar, potom druhý, menej schopný zmeny sa pohybuje a prvý je v pokoji napríklad čiara vychádza zo štvorca a nie naopak. Tmavší predmet sa nám javí ako pohybujúci sa oproti stálemu svetlému. Dojem pohybu môžu vyvolať aj niektoré nepriame znaky, ako napríklad naklonená postava, zdvihnutá ruka, ohnuté koruny stromov.
Priestor
Prvým stupňom poznávania reálneho priestoru je rozľahlosť. Rôzne zoskupovanie predmetov vnímame pomocou ich vzájomných vzťahov, polohy smeru, vzdialenosti, veľkosti a tvaru. Vnímanie priestoru nie je záležitosťou iba zraku, ale je spojené s rôznymi inými pocitmi najmä hmatovými a kinestetickými. Hĺbkové pocity sú výsledkami konvergentného (zbiehavého) pohybu obidvoch očí, ktorými sa synchronizujú polohy obrazov na sietnici. Vnímanie priestoru závisí od vzťahu figúry a pozadia, od prekrývania jednotlivých prvkov, od transparencie a od deformácií.
Estetiku
Estetické vnímanie je podmienkou estetického zážitku. Nie je obmedzené iba na reprodukciu objektu, ale zahŕňa aj vkusový úsudok, t.j. analýzu a zhodnotenie na základe estetických potrieb a predstáv zovšeobecňovaných v ideáli. Estetické vnímanie sa môže týkať troch skupín objektov a javov:
1. prírodné objekty a javy,
2. produkty cieľavedomej činnosti ľudí (materiálnej i duchovnej),
3. umelecké diela s vedome vloženou estetickou informáciou.
Estetické vnímanie je špecifická forma tvorivej činnosti. To isté umelecké dielo vnímajú rôzni ľudia odlišne. Estetické vnímanie môžeme nazvať schopnosťou poznania objektívnej hodnoty diela, prostredníctvom jeho tvaru, a to tak, že nás vedie k precíteniu nášho života vo svetle podstatných hodnôt uložených v diele. (Šindelář, D., 1961, In: Banaš, J., et al., 1989, s.154).