Arteterapia

Arteterapia je pomerne mladá disciplína. Výraz art therapy vo svojich prácach ako prvá použila Margaret Naumburgová v tridsiatich rokoch 20. storočia v USA. Tento termín sa v Európe začal používať až v roku 1940. Edith Kramerová bola jednou z ďalších priekopníčok arteterapie. Svoju prvú prácu venovala arteterapii s deťmi – Art as therapy with childern (1972). V tejto práci výtvarnou expresiou chcela posilniť ego a zmysel pre vlastnú identitu detí.

Korene arteterapie siahajú až do 18. a 19. storočia a súvisia s psychopatológiou schizofrénie. Pri tejto, a podobných diagnózach, boli určené dve zásady, a to:

  • duševne chorí ľudia maľujú inak ako zdraví
  • charakter výtvarnej kresby sa mení podľa druhu a vývinu postihnutia.

Na základe záujmu odborníkov o tvorbu duševné chorých vznikla myšlienka terapeutického využitia výtvarnej produkcie. Psychiater Hans Prinzhorn zhromažďoval práce duševne chorých pacientov. Následne na to francúzsky maliar Jean Debuffet v roku 1975 založil múzeum duševne chorých v Laussane, kde vystavoval cca pätnásťtisíc exponátov. V tom istom čase začal diagnostikovať Leo Navrátil, rakúsky psychiater a profesor, svojich pacientov pomocou kresieb a malieb.

Teoretické východiská arteterapie

V našej literatúre azda najlepšie rozpracoval teoretické východiská arteterapie L. Joanidis (1973). Vychádzal z výkladových aspektov liečebných účinkov výtvarnej produkcie. Jednotlivé východiská L. Joanidis uvádzal nasledovne:

a) kreativistické – hlavný dôraz kladie na samotnú tvorivú aktivitu. Tvorivá aktivita podporuje citlivosť k vlastným zážitkom, k sebe samému a okoliu, schopnosť zotrvať čo najdlhšie v stave koncentrovanej pozornosti, schopnosť integrácie myslenia, cítenia a vnímania. Umelecká schopnosť aktivuje pasívne schopnosti a človek dostáva priestor, aby pomocou farieb, čiar a formou vyjadril svoj spôsob videnia sveta. Každý človek má tendenciu k sebarealizácii a je nutné poskytnúť ľuďom priestor a vhodné podmienky na uvoľnenie svojich tvorivých síl;

b) integratívne – hlavný dôraz kladie na tvorivú aktivitu ako integrujúci činiteľ. Človek je v okamihu tvorby plne integrovaný, všetky zložky jeho psychiky sú angažované v tvorbe. Cieľom integratívnej arteterapie je dosiahnuť plne integrovanú, tvorivú a harmonickú osobnosť;

c) činnostné – základom tohto východiska je tvrdenie, že cieľavedomá a plodná činnosť je základnou podmienkou ľudského zdravia a rozvoja. Na základe Pavlovovho učenia možno vidieť účinok tohto prístupu v tonizácii, stimulácii a aktivácii mozgovej kôry;

d) projektívne – vychádza z predpokladu, že v každom človeku je latentná kapacita k projekcii svojich osobnostných charakteristík. Projekcia sa chápe buď v zmysle Freudovho pojímania ako obranný mechanizmus alebo v širšom zmysle ako nielen expresia vnútorných konfliktov, ale aj osobnosti ako celku. V oboch prípadoch slúži výtvarná produkcia ako symbolická komunikácia, ktorá nachádza svoje využitie v diagnostike aj v terapii;

e) sublimačné – základným princípom je vytvorenie podmienok, za ktorých by mohlo dôjsť k odblokovaniu sublimačných kanálov a k prevedeniu energie z asociálnych reakcií na konštruktívnu tvorivú činnosť. Využíva sa napríklad u nadmerne hostilných a agresívnych detí

Všetky uvedené východiská možno využívať pri práci s deťmi s poruchami učenia. V našej práci budeme vychádzať hlavne z prístupu kreativistického, integratívneho a činnostného.

voľná tvorba


Posledná zmena: utorok, 7 augusta 2012, 11:51